medzimesto

...niekoľko tisíc minút ťa donútime počúvať. Občas prikývneš, nič však nepovieš. Ničomu nerozumieš. Ty problémy nemáš.

...dobre sa okolo seba poobzeraj a skús pochopiť. Kde je nadhľad, odstup a irónia? Nič nechápeš? Toto sa neskončilo na strednej. My sme z toho nevyrástli, my takí sme. A ty si neskutočne smiešna, ak si na to zabudla. Ak také veci už neriešiš.

...pozorne sleduj protirečiace si pohyblivé obrázky. Hanbi sa za to, že si ich súčasťou. Top sa vo výčitkách svedomia. Lebo ty ich ešte naspamäť nepoznáš.

Tak sa trošku snaž, veď to nemusíš každý deň. Tak si to na chvíľku len predstav. Raz za čas si to zaslúžiš, aby si pochopila, aká môžeš byť šťastná. Aby si vedela, ako veľmi to nechceme.

...

Keď ho stretne najbližšie, bude jar. Do tej malej chvíle bude chcieť vtesnať všetku svoju bezstarostnosť. To ostatné vyhodí spolu so starým papierom. Posnaží sa vyzerať lepšie ako naposledy. Pri pohľade do zrkadla však uzná, že samú seba v horúce popoludnie už asi nikdy neprekoná.
A potom mu mlčaním odpustí, že ju nechal, aby zostala.

foto: na konci s dychom

Familiar feeling

Len ho klame, keď hovorí, že tam nikdy nebola, že všetky odtiene zelenej, ktoré robia oči priesvitnými, sa jej páčia. Možno klamala vždy. Aby si myslel, že vyhral, že si ju prečítal, že od zajtra už bude vedieť.
Žiť v jej svete bolo stáť na streche presklenej výškovej budovy a nechcieť sa pozrieť dole. Nie zo strachu z výšky, ale kvôli tej túžbe lietať. Jej svet bol svojou dokonalosťou taký prázdny, že sa v ňom nedalo nadýchnuť. Len pomaly a plytko, ako keď to prehnala s behaním, točila sa jej hlava a musela presvedčiť samú seba o tom, že nechce padnúť na zem a všetko vyvracať.
***

Utorok ráno, pol siedmej. Siedmykrát. Vždy 40ml AB Rh neg. A testujú. Do piatku. Potom zmenia prístup. Začínajú tým najkomplikovanejším, najnovším, najmenej vyskúšaným. Nezaberie? Ešte sú tu dva jednoduchšie a potom jeden úplne primitívny, ale o tom sa teraz nebavme.
Prečo? Aby som po desiatich týždňoch mala pocit, že to od začiatku mohlo byť také jednoduché? Že to celý čas nebolo až také zlé.
***

Nesnažil sa chápať o čo jej ide. Na čo? Nemalo význam zaoberať sa jej sladkým, niekedy až príkrym, nudným životom v cukrovej vate, ktorý treba zapíjať (a pritom sa nenamočiť). Z ktorého bolia zuby. Rozmýšľať nad tým či sa s prvým dažďom rozplynie, a či hodnoty cukru v krvi nestúpli na neprípustnú hranicu.
Veľkú lásku a rovnako aj veľkú nenávisť pokladala za prejav hlúposti. Niečo, čo už malo byť dávno prekonané. Ani jedno nehľadala. A v ňom už vôbec nie.
***

Utorok ráno. Križovatka pred nemocnicou. Dodávky odbočujúce doľava. Smerom k transfúznej stanici. Modré A6. AB Rh negatív a slnko oslepujúce šoférov. A to pokušenie. Dať im ju všetku.

(Grand merci Misch a Davidovi - nielen za cukrovú vatu)

:pochybná poviedka:

Inšpektor Quinn nemal dobrý deň. Potuloval sa po uliciach sychravého mesta a márne čakal na to, že mu napadne niečo, čo by zázračne vyriešilo vraždu toho dievčaťa v Brooklyne. Dnes ho čakalo ešte jedno stretnutie, a tak namiesto do baru zamieril do kancelárie.

V preplnenom popolníku zahasil cigaretu, nohy si vyložil na stôl a zapálil si ďalšiu.
„Pošlite ju,“ povedal do interného telefónu sekretárke.
Do miestnosti vošla mladá žena s veľkou krabicou v rukách.
„Tak...“ Quinn vyfúkol dym. „Čo je to za prípad, že nemôže počkať?“
„Toto som našla v byte, do ktorého som sa nasťahovala,“ ukázala na krabicu. „Sú v nej listy, nejaká poézia a hlavne viac ako tisíc strán správ.“
„Kde bolo telo?“
„Aké telo?“ na chvíľu sa prestala prehrabávať v krabici.
„Toto je policajná stanica, nie zberňa starého papiera.“
„Ja, myslela som si, že by vás to mohlo zaujímať. Ten človek sledoval muža, ktorý býval oproti... tie správy.“
„Bol súkromný detektív a keď sa jeho úloha skončila, odsťahoval sa. Bežný postup.“
„A tie listy? Sú od nejakej ženy, písala mu, každý deň.“
„Odišiel za ňou, aj to sa stáva,“ Quinn začínal byť netrpezlivý.
„Nie, nikdy sa nestretli. Na dohodnuté miesto neprišiel, teda prišiel, ale nechal jej tam len list a nahrávku.“
„Nahrávku?“
„Film. Čiernobielu detektívku zo štyridsiatych rokov. Novinár z Timesov po ceste do práce nájde neznámeho muža v kaluži krvi. Vlastne nie neznámeho. Zistí, že ho poznal. Že boli zamilovaní do tej istej ženy.“
„Zabil ho jej manžel a novinár je tu len na to, aby nám ten príbeh povedal.“
„Vy ste to videli?“
„Nie. Ešte niečo?“
„Prečo tie správy nikomu neodovzdal?“
Quinn sa zamyslel. „Prečo ste nenapísali tej žene, ktorá mu písala a nespýtali sa jej?“
„Nebola tam jej adresa, ani meno. Podpisovala sa Jean.“
„Norma Jean, nie? A romanticky ho oslovovala -Drahý J.F....!“
„Nie, len K.“ Mladá žena sa konečne pozrela inšpektorovi do očí.
„Čo hovorím,“ Quinn sa ironicky usmial. „V poriadku venujte sa cudzej pošte koľko chcete, ja nemám čas.“
Pozbieral listy zo stola späť do krabice, aby jej naznačil, že by mala ísť.
„Počkajte, vy nechcete vedieť koho sledoval?“
„Nie, táto informácia je pre mňa úplne irelevantná a ak dovolíte...“

Keď sa za ňou zavreli dvere kancelárie hlavného inšpektora, v ruke ľahostajne pokrčila vizitku, ktorú našla medzi listami. Vedela, že na Daniela Quinna nezabudne. Akoby mohla, z jej nového bytu bol do jeho okien skvelý výhľad.

25

„La compréhension n´est jamais que la somme des malentendus.“

Porozumenie nie je nikdy nič iné ako súhrn neporozumení.

Alebo tak nejako.

A vlastne tak. A bez vysvetlení,
pretože nie je nutné ukrývať sa;
a ukrývať sa za klišé.

:Ako tieň:

V stánku na rohu ulice si kúpi noviny, preletí krátkymi správami, horoskopmi, predpoveďou počasia. V malej kaviarni si objedná kávu, ktorou obleje spoločenskú rubriku a článok s titulkom „Keď na vás niekto myslí, srdce vám búcha rýchlejšie” Blbosť, za to môže kofeín.
Dnes bol deň, keď sa rozhodol. Keď sa rozhodol, že bude so všetkým počítať. Aby sa ho už nič netýkalo, bude myslieť na všetko. Na možnosti, na viditeľnosť neskutočného v rannej hmle, na skrehnuté prsty chlapíka, ktorý hrá na ulici Beatles.

Na vzdialenosti a blízkosti, na chvíle, keď sa rozprší, keď príde a popýta si dáždnik a horúci čaj. A povie, že nevie, čo bude a všetko to ostatné nepodstatné, čo hovorila vždy a namiesto čoho by stačilo, keby povedala, že naozaj chce, aby na ňu, ako na tieň, zabudol...

Možno len, kým prestane pršať.

* * *

Opatrne sa snažila prejsť davom turistov, ktorí postávali na schodoch k Sacré Coeur. Bez ohľadu na ročné obdobie ich tu boli každý deň stovky. Niekto hral na gitare a po španielsky spieval song, ktorého známa melódie ju donútila spomaliť. Pristavovali sa aj iní a tí, ktorí vedeli spievali spolu s ním.
No puedo dejarte de amar sa za ňou ešte ozývalo, keď ju pristavil jeden z pouličných predavačov šťastia.
„Zaželaj si niečo.”
V tej chvíli jej napadlo len jediné. Meno.
„No puedo te olvidar,” veľmi falošne zatiahol predavač a predviedol jeden z úsmevov.
Ešte sa za ním otočila. Skúšal predať niečo, čo sám nemal, inému okoloidúcemu. Pri myšlienke na svoje šialené želanie jej bolo zrazu neuveriteľne smutno z toho, že by sa raz mohlo splniť.